Príbeh pera

Príbeh pera

V to ráno 24. apríla, keď ma primátor vybral zo stojana, kde som už nejaký ten piatok nepovšimnuté postávalo, som netušilo, že ma čaká niečo vzrušujúce. No to, že mestské zastupiteľstvo v Žilne, prebiehajúce v pondelok na Juraja roku 2017, bude až taká veselica, som netušilo ani vo sne. Poďme ale po poriadku. Kto vlastne som?… Som pero, teda jedno z pier na stole žilinského primátora. Nie som ničím výnimočné, teda okrem červenej farby a preto ma potešilo, že sa primátor v ten deň rozhodol práve pre mňa.

V sále, kde sa mestské zastupiteľstvo konalo to vyzeralo slávnostne. Páni v sakách, dámy v sukniach, na zelených stoloch chlebíčky, ovocie a niečo na zapitie. Dokonca tam bol jeden, ktorého miesto kravaty zdobil motýlik. V tej chvíli som ešte netušilo, že je to viceprimátor, ktorý okrem funkcie skoro-primátora bude aj hlavným záporným hrdinom dnešného dňa. Celkovo  príjemný úvodný dojem trocha kazil  človek vo vyťahanom čiernom svetri sediac na ľavom krídle. Medzi sakami pôsobil jeho apartný čierny svetrík  ako tarantula na jahodovej torte.

Atmosféra evokovala svadobnú hostinu, kde sa síce rodiny už poznajú, ale že by sa mali grunty spojiť, si niektorí z prítomných  nevedia vôbec predstaviť. Aj napriek týmto indíciám som sa domnievalo, že atmosféra bude družná a vďaka primátorovi konštruktívna, ľudovo povedané, veci prospešná. Všeobecne platí, že najhoršie je sa domnievať a bohužiaľ to platilo aj v tento deň. Už po necelej hodine debaty mi bolo jasné, že som sa ocitlo na  nechcenej svadbe. Na svadbe kde za vrchstolom sedí viceprimátor v úlohe ženícha, ktorý síce dobre vyzerá, ale to je tak asi všetko, čím by pre spoločnú vec mohol byť prospešný. Ženích, ktorého obe rodiny nechcú no len jedna sa to hanbí nahlas povedať. Celú atmosféru toho dňa predznamenala skutočnosť, že ma primátor nepustil z ruky. Joj, ako ma len vyzvŕtal. Hlavne, keď nehovoril nikto z našich. Teda nik z našej rodiny. To som bolo v jednom kole. Šťukal so mnou, krútil ma, poklepkával mnou, škrabal sa a robil iné psie kusy, ktoré si bežné pero nedokáže vôbec predstaviť. Úplne iná muzika bola, keď hovoril našinec. To bol primátor, a tým pádom aj ja, relatívne v kľude.

Okolo obeda už som toho malo celkom dosť, no to sme boli iba v polovici zábavy. Inak čo sa týka diskutujúcich, najviac ma bavil “starejší“. Tak som si toho poslanca nazvalo. Sedel po ľavej strane na konci stola. Ku všetkému mal komentár a pripomienky. Tuho diskutoval, aj keď nebolo vôbec o čom. Dokonca bola situácia, keď mu primátor poďakoval, že sa bol vyvetrať. Atmosféra postupom času hustla, čo sa primátorovi ani za mak nepáčilo, hoci svojou troškou pravidelne k jej zahusťovaniu prispieval. To, čo so mnou 12 hodín dorábal, je pekne počuť aj zo záznamu na You Tube. Radosť sa pozerať. Kadencia primátorovho palca na mojej spúšti pripomínala  úderník samopalu, ktorému došlo strelivo, len strelec to ešte nezistil.

Čím viac sa schyľovalo k večeru, tým viac bolo jasné, že vzdialenosť názorov, ľudí a jazyka sa prehlbuje, a že táto slušne oblečená spoločnosť ľudí spravujúcich mesto sa slušne nedohodne. Vecné argumenty nahradili osobné invektívy lietajúce razanciou gúľ stredovekých prakov z jednej strany stola na druhú. Slušnosť, vecnosť a konštruktívnosť si v tento 24. apríl na mestskom zastupiteľstve v Žiline zobrala voľno.

Nakoniec to celé vyriešil po svojom primátor. Celý deň mal posledné slovo a inak tomu nebolo ani teraz. Povedal, že svadba bola drahá a že ženích teda skoro-primátor sa meniť nebude, aj keby sa na hlavu stavalo. Priznám sa úprimne, že absolvovať niečo podobné ešte raz, tak ostanem radšej zabudnutým perom na zabudnutom stole dávno zabudnutého primátora.

 

Juraj Dimitrov

Zanechať komentár